Nosenie nie je módny výstrelok, ale tradícia

Kočík – výdobytok 19. storočia

V minulosti ženy oveľa viac pracovali okolo statku, a preto nemali toľko času venovať sa deťom. Navyše v tej dobe bola vysoká úmrtnosť detí a aby sa zachovala línia rodu, ženy rodili ako jablone. Novorodeniatka si mamičky ukladali do kolísky pri svojej posteli. Väčšie deti sa o posteľ delili s rodičmi, poprípade spávali na peciach či zemi. Prvé postieľky pre bábätká sa objavili v druhej polovici 19. storočia. 

Prvý detský kočík zostrojil v roku 1773 Villiam Kent z Anglicka pre malého vojvodu z Devonshiru, ktorému slúžil ako hračka. Na vozenie detí sa kočíky začali používať až v priebehu nasledujúceho storočia. Prvé modely kočíkov mali tri kolesá a boli konštrukčne zhotovené len na sedenie. Kočíky s vaničkou sa začali vyrábať až okolo roku 1880.

A ako dovtedy ženy prenášali svoje deti z miesta na miesto? V chudobných rodinách si matky museli poradiť, ako vedeli. Keď išli pracovať na pole, dieťa zabalili do handrovej plachty, ktorú si uviazali na chrbát, poprípade ho odniesli vo svojom náručí a na poli mu zostrojili jednoduchú kolísku. V nej dieťa oddychovalo, kým mama obrábala pôdu.

V minulosti používali ženy na nosenie detí najmä plachty z ľanu či konope. Na dotyk neboli také jemné ako dnešné šatky, ale plnili svoj účel – boli z pevného materiálu a výborne poslúžili na nosenie celej generácie detvákov.  Nazývali ich zajdky, hajtky, plachtuše či loktuše.

V bohatších rodinách to matky mali jednoduchšie. Deti po narodení odovzdali dojkám, aby sa mohli venovať spoločenským aktivitám. S deťmi teda boli minimálne a aj ich vzťah k nich bol oveľa vlažnejší. V najvyšších kruhoch bolo povinosťou kráľovnej priviesť na svet čo najviac potomkov, preto sa o deti starali dojky a pestúnky.

Nosenie – novota alebo tradícia?

Nosenie detí v hadrách a plachtát sa považuje za prapôvod nosenia detí. Bol to kvázi najjednoduchejší spôsob, ako sa popri domácnosti postarať aj o dieťa. Preto súčasné „šatkovanie“ nie je moderný výstrelok, ale niečo, čo robili naše predchodkyne už dávno predtým.

Dopátrať sa k začiatkom používania ergonomických nosičov na nosenie detí je pomerne náročné. V Európe sa prvé ergonosiče začali vyrábať v 70-tych rokoch. Na popularite nabrali najmä v poslednom desaťročí, keď sa začala na verejnosti pretriasať téma správneho nosenia deti.

Istú dobu boli veľmi populárne klokanky, ktoré však nedodržiavali parametre ergonomického, teda správneho nosenia detí, za čo boli neskôr veľmi kritizované. Žiaľ, aj v súčanosti môžete na trhu nájsť takýto typ nosičov.

Univerzálny nosič? Be Lenka 4ever

Nosiče Lenka sú handmade nosiče zo Slovenka, ktorých autorkou je športovkyňa, bývala slovenská reprezentantka v atletike Lenka Cenigová Gajarská zo Žiliny. Svoj prvý ergonomický nosič zhotovila v roku 2015 už ako mamima dvoch krásnych dcér. Jej originálny nosič vyrobený zo šatky oslovil cez sociálne siete mnoho mamičiek, čo viedlo až k tomu, že si založila svoj vlastný eshop Belenka.sk. Lenkin príbeh si môžete prečítať TU.

V tomto roku Be Lenka predstavila nový, inovatívny nosič Lenka 4ever. Môžeme hrdo povedať, že ide o vyšpičkovanú verziu starších modelov, ktorá v sebe zahŕňa veľa praktických prvkov. Na úvod treba hneď poznamenať, že Lenka 4ever sa zaraďuje medzi rastúce nosiče. To znamená, že je vhodná pre dieťa od 3 mesiacov do cca troch rokov. Pridanou hodnotou Lenky 4ever je, že okrem bedrovej časti si vie mamička na nej upraviť aj záhlavovú časť, a to pomocou praktických sťahovacích šnúrok. Tým pádom je možné nosič prispôsobovať veľkosti dieťatka od narodenia, až pokým z neho nevyrastie.

Ďalšou skvelou vychytávkou Lenka 4ever je praktické puzdierko v prednej časti nosiča na bedrovom páse, do ktorého sa zmestia kľúče, mobil aj malá peňaženka. Mnohé mamičky určite ocenia aj kapucňu, našitú na opierkovej časti, pomocou ktorej môžu hlavičku svojho drobca uchrániť pred vetrom či slnkom.